Keď som po spontánnom potrate a 2 akútnych sekciách z dôvodu ťažkej preeklampsie uvidela svietiť dve čiarky na tehotenskom teste, po prvotnej vlne radosti ma dostali obavy – ako to dopadne tentokrát? Podarí sa aspoň raz donosiť? Už mi nedovolia rodiť prirodzene. Ale ja by som veľmi chcela. Mala som pocit, že som o niečo prišla. Veľmi veľmi veľmi som túžila donosiť a aspoň raz zažiť, keď už nič, tak aspoň začiatok prirodzeného pôrodu. Moja sestra, môjmu srdcu najbližší človek (hneď po manželovi, samozrejme), je laktačná poradkyňa – ona prvá mi povedala, že JASNÉ, že donosím a ešte aj prirodzene porodím a zažijem taký zázrak, že o tom všetkým budem hovoriť. Povedala mi, že prvé by si na mojom mieste hľadala dulu. Možno aj psychologičku, nech spracujem tie traumy z predchádzajúcich pôrodov a mám niekoho, kto tento proces so mnou absolvuje. Nakoniec som išla z viacerých dôvodov bez duly, ale rozhodne to odporúčam!

Dostala som telefónne číslo na jednu dulu, tá mi dala kontakt na druhú, ktorá sama porodila prirodzene po 2 sekciách, lebo chcela a ešte na tretiu. Nenechala som nič na náhodu a naozaj som sa svedomite pripravovala. Pozerala som si videá (edukačné), čítala som si materiály od fundovaných odborníkov ohľadom VBA2C, hľadala pozitívne pôrodné príbehy. Bývame v Poprade, ale bola som rozhodnutá ísť rodiť do Čiech, lebo všetky takéto príbehy boli práve odtiaľ, no jedna dula mi povedala, že mám skúsiť konzultáciu v Starej Ľubovne, špeciálne jednu pani doktorku. Tak som si tam dohodla konzultáciu, kde mi povedali, že mi nemôžu zakázať porodiť prirodzene, ale musia má oboznámiť so všetkými rizikami (podľa štatistiky 3%), tak sme pre istotu dohodli aj termín na sekciu, s tým, že to môžem kedykoľvek zrušiť.

Hlavne po návšteve gynekológa a pár rozhovorov s blízkymi som sa rozhodla, nikomu o mojom pláne prirodzene porodiť hovoriť. Väčšina reakcií bola negatívna. Raz po poradni v 35tt má doktor poslal do nemocnice, myslela som, že mi idú robiť CTG záznam, lebo tak ďaleko som ešte v žiadnom tehotenstve nedošla, ale on mi dal termín na sekciu 17.3., 37+5tt a podľa jeho slov ani o deň dlhšie a budem rada, aj dôjdem vôbec tam. Odišla som s plačom a zrazu som si už nebola až taká istá, že to vyjde. Čo ak sa pripravujem a nakoniec to skončí aj tak sekciou? Ja som už v žiadnom prípade nechcela zažiť z pôrodu traumu. Vďaka Bohu, za môjho manžela, ktorý po príchode domov povedal, že ideme do Ľubovne a bodka. Zavolala som teda do Starej Ľubovne, že tam ruším termín sekcie a idem to skúsiť prirodzene, ale povedali, že pre istotu mám ešte raz prísť, vo štvrtok 16.3. Prišla som veľmi bojovne nastavená, ale akurát mala službu taká úžasná pani doktorka, ktorá sa špecializuje na VBAC (vaginálny pôrod po predchádzajúcej sekcii). Veľmi ma povzbudila, vyšetrila, povedala, že zistí ako mi viedli rez na maternici, že mám pokračovať v prípravách (ďatle, malinovník, cvičenie, náparka) a že to zvládnem, lebo JA rodím dieťa, nikto iný. Dokonca sa mi zdalo, že sa na ten pôrod teší viac než ja. Ja som odchádzala opäť z nemocnice so slzami v očiach, ale s takou vďačnosťou, že som nechápala, ako je toto možné.

V piatok 17.3., som šla do práce, pozrela som sa na hodiny a bolo 8.45, to by som už ležala na operačnej sále a môj syn by bol na svete. Deň išiel ako každý iný, ešte sme vypratali balkón, ja som si napísala zoznam vecí, ktoré chcem cez víkend stihnúť, kým ešte vládzem (umyť okná, prezliecť posteľné oblečenie…)

.

V sobotu, 18.3., tesne po polnoci som sa zabudila na to, že mi odteká plodová voda. To som ale vôbec nečakala, lebo sme riešili aj variantu, čo keď budem prenášať. Tak sme išli do Ľubovne, na zázname som mala už nejaké pravidelné kopčeky, ale stále slabé. Skontrolovali, ako sa otváram – len niekde vzadu na špičku prsta. Išla som na oddelenie šestonedelia, začala som si stopovať kontrakcie, snažila som sa zaspať. Okolo obeda ma vyšetrili znovu, nález sa od prvého vyšetrenia veľmi nezmenil, mám pokračovať v sledovaní kontrakcií a jesť. Ešte som sa naobedovala, ale potom to začalo silnieť. Bola som už riadne unavená a naozaj to začalo prituhovať. Vtedy som bola veľmi šťastná, že som si skúšala rôzne úľavové polohy a polohy na ľahšie zostupenie bábätka do pôrodných ciest už niekoľko týždňov dopredu. Vôbec som nemusela rozmýšľať a rovno som začala po pamäti skúšať, kedy mi bude najlepšie. Ešte mi natočili záznam okolo 15ej,  ale nastal tam menší problém. Za každým, keď sa stupňovala kontrakcia, akcia srdiečka šla dolu. Prišiel lekár a povedal, že aj tá spodná hranica je zatiaľ v norme, ale nie je to štandard. Pýtal sa, koľko som od rána vypila vody, nakázal veľa piť, spustia mi infúziu s fyziologickým roztokom a o 2 hodiny natočia ďalší záznam. Musím povedať, že keby mi vtedy povedali, že ideme na sekciu, nebola by som proti. Keď som sa lekára spýtala, že keď to takto bude aj o dve hodiny, čo spraví? A on úplne s pokojným hlasom, že “tak počkáme”. Tu by som veľmi chcela povzbudiť všetky ženy, ktoré sú tehotné a pripravujú sa na pôrod – nenechajte sa dotlačiť do akútnej sekcie alebo iných prudkých zásahov do pôrodu, len preto, že to “dlho trvá”. Toto bolo 15 hodín po odtoku plodovej vody. Ponúkli mi náparku, tak som súhlasila a tam už začal pôrod na plné obrátky. Okrem pravidelných a silných bolestí, som začala cítiť aj nutkanie na tlačenie. Myslela som si, že potrebujem na veľkú, tak som sa opýtala, či by ma mohli odpojiť z infúzie a či by som mohla ísť. Veľmi zlatá sestrička povedala, že jasné a keď už mám také bolesti, nech idem rovno do sprchy, lebo na pôrodnom boxe budem musieť mať stále pásy (lebo som po sekciách) a to už do sprchy nepôjdem. Na vložke som už mala aj krv a hlien. Išla som do horúcej sprchy a tam som zaspala. Neviem ako je to možné, ale na 15 minút som prestala mať kontrakcie a ja som v sprchovacím kúte, na kolenách s hlavou opretou v rohu zaspala. Neskôr som počula, že je to možné, keď je žena veľmi unavená a telo vie, že ide do tej najnáročnejšej fázy pôrodu, tak nastane taký “power nap”. Zobudilo má až klopanie na dvere pani sestričky, že ešte potrebujeme natočiť záznam, ale keď videla, v akom som stave, povedala, že ide po pána doktora, nech vyšetrí zo spodu. Nález na 4cm a ideme na box! Po 17,5 hodinách. Manžel nemohol byť až do tohto bodu pri mne, to som asi najťažšie psychicky znášala.

Na boxe som ešte raz skúsila ísť na záchod, ale nič nešlo. Manžel sa mal prezliecť, zapojili mi pásy, prisunuli loptu k posteli. Ale teda dlho som tak nevydržala. Kontrola zo spodu ukázala 8cm, ale ešte mierne opuchnutý kŕčok, opäť navrhli náparku, ktorú som ani nestihla dokončiť. Spýtali sa ma, akú som si vybrala polohu, tak som povedala, že na zemi na štyroch, veľmi rýchlo dali na zem žinienku, prisunuli mi stolček, kde som si mohla oprieť, manžela posadili na fitloptu ku mojej hlave a už som začala tlačiť. Za každou kontrakciou som sa pozrela na záznam, lebo som mala mierne obavy. To bol prvý záznam, odkedy malému počas kontracií klesala akcia srdiečka. Keď si to pôrodná asistentka všimla, otočila monitor, aby som ho nevidela a za každým hovorila – bábätko sa má dobre, môžete tlačiť. Po každej kontrakcii mi nejak pozitívne povedala, že všetko je v poriadku a mám sa sústrediť. Hlavne nech dýcham. Nikto, okrem manžela, sa ma nedotýkal, po niekoľkých zatlačeniach mi povedala jemným hlasom pani doktorka, že už uvidí hlavičku a môžem sa jej dotknúť, keď chcem. Tak som sa dotkla a na ďalšie možno 3 zatlačenia sa nám narodil náš synček. Na zemi na žinienke, na štyroch, v prítomí v absolútnom pokoji, bez nástrihu a bez akéhokoľvek iného medicínskeho zásahu po 19,5 hodinách od odtoku plodovej vody. Potom ma pomaly posunuli na lehátko, takého špinavého synčeka mi priložili v kontakte koža na kožu, čo sa dialo potom, už ani veľmi neviem, len som si užívala vyše hodiny nerušeného kontaktu s mojím novorodencom. Keď sa prisal, ešte vyšla placenta.

Nič krajšie som v živote nezažila. Taký pôrod by som priala každej jednej žene. A pritom stačilo tak málo a o celé toto by som prišla – keby som sa rozhodla deň predtým ísť na sekciu. Keby som sa počúvala dobre mienené rady a šla by som zas pod nôž. Veľmi chcem povzbudiť každú jednu, ktorá toto číta – hľadajte spôsoby, pýtajte, čítajte, zisťujte si. Viete čo? Stojí to za každú jednu minútu a za každý jeden prejdený kilometer, lebo nerodíte 20x za život. Veľmi starostlivo si vyberajte koho pri pôrode chcete mať, v akej nemocnici budete rodiť a nedajte sa dotlačiť do rozhodnutí, s ktorými vnútorne nesúhlasite. Hľadajte si ľudí, ktorí vás podporujú. Ja som ani vlastnej mamke už potom nehovorila všetko, čo robím a čo mám v pláne. Hovorila som s ľuďmi, ktorí ma povzbudzovali a verili, že všetko bude v poriadku. Stretla som sa s názorom, že ženy v dnešnej dobe už nevedia, čo od dobroty tak vymýšľajú hlúposti, že takto sa rodilo roky rokúce a koľko zdravých detí sa narodilo. Toto neberiem ako relevantný argument. Pokiaľ mám na výber, tak si chcem vybrať najlepšie ako viem a chcem na pôrod spomínať s láskou a vďačnosťou. A to sa nakoniec aj podarilo.