Mali sme krásne tehotenstvo bez komplikácií, teda až ku koncu kedy som mala nízky hemoglobín, ale k tomu sa ešte neskôr vrátim. Vôbec mi nebývalo zle a užívali sme si ako krásne rastieme 🙂

Už od začiatku sme rozmýšľali nad domácim pôrodom, nevedeli sme však zohnať žiadnu dulu ani pôrodnú asistentku čo by v tom čase mala voľno, začali sme to totiž riešiť aj dosť neskoro, boli sme zmierení s pôrodom v pôrodnici v Piešťanoch, našťastie sme však asi mesiac pred pôrodom zohnali dulu a pôrodnú asistentku. Pôrodná asistentka však mala už naplánovanú dovolenku v čase pohotovosti, takže sme dúfali že sa malá nevypýta skôr.

Ešte spomeniem dôvody prečo sme chceli rodiť doma, určite na veľa dôvodov zabudnem, lebo ich je nespočetne veľa. Tak hlavne sa mi nemocničné prostredie spája s nepríjemnými vecami, a nie je to prostredie, kde by som chcela priviesť na svet nový život. Už tým, ako vnímam to celé prostredie, by som si sama mohla pôrod skomplikovať, psychika je v tomto naozaj silná, ani si to koľkokrát neuvedomujeme. Ďalej sme chceli, aby bol priateľ nie len pri pôrode, ale s nami aj po pôrode, a to bohužiaľ vo väčšine nemocníc nie je možné. Ďalej nás od pôrodníc odrádzal aj prístup lekárov a sestričiek, ale to je veľmi nadlho s čím všetkým sme sa stretli, tak spomeniem napríklad len to, ako sme sa stretli s prístupom sestričky, ktorá je rodinná známa, citujem “nech neskúsi prísť s tým, že chce meniť polohu”
To je tak v skratke, je naozaj toho veľmi veľa prečo práve pôrod DOMA, teraz keď si pozerám fotky, ide z nich neskutočná energia a krásna atmosféra.

Ako som spomínala, tak ku koncu tehotenstva som mala nízky hemoglobín a pri tak nízkej hladine mi nebol domáci pôrod odporučený, tak sme nasadili jačmeň a chlorellu a z hodnoty 88 som bola za 3 týždne na hodnote 114. Takže týmto by som aj chcela odporučiť určite zelenáče  kvôli nízkej hladine hemoglobínu sme pre istotu boli aj vo Vsetíne v pôrodnici, keby sa nám nepodarilo zvýšiť išli by sme pravdepodobne rodiť tam, našťastie sme nemuseli. Personál a lekári boli super, ale to nemocničné prostredie ma znova uistilo v tom, že doma je doma.
Nakoľko rodičia z mojej strany neboli úplne ok, keď som im domáci pôrod spomenula ešte na začiatku, keď sme to len zvažovali, tak naše rozhodnutie rodiť doma sme si nechali pre seba. Bolo to tak lepšie pre mňa, kedy ma nikto neprehováral a nevštepoval ich strachy, a aj pre nich, že nemuseli byť v strese, keď sa dozvedeli, že začíname rodiť.

Nastal deň D, keď som ráno o 5 zobudila priateľa s tým, že asi už mám kontrakcie. Išla som preistotu aj do teplej sprchy, aby som zistila, či nejde len o poslíčkov. Bolesti neprešli, tak som písala pôrodnej asistentke aj dule a stopovali sme kontrakcie. Nestihli sme si urobiť tehotenské fotky tak bol najlepší čas ísť na to zrovna pri kontrakciách.  Bolo nám viac krát povedané, že aj keď začnú kontrakcie, nemáme tomu prikladať nejakú pozornosť a robiť si stále bežné veci ako robíme, ale popravde, fakt to nešlo, ani mne a ani priateľovi. Ja som robila koláč a on vonku robil všetko možné, len aby na to nemyslel. Aby som ešte spomenula, tak odfotiť nás prišla priateľova mama a zostala u nás, a práve tým, že tu bola, som si o nejaký čas predĺžila pravdepodobne pôrod, nevedela som sa tak uvoľniť pri kontrakciách. Keď prišla pôrodná asistentka, priateľova mama odišla a kontrakcie sa rozbehli. O cca 5 poobede prišla aj dula a už sa pomaly začal aktívna fáza. Priateľ pripravil medzitým všetkým aj bazén, tak som išla tam, čo mi veľmi pomohlo na bolesti pri kontrakciách. Tam mi praskla aj plodová voda. Počas celého pôrodu mi pôrodná asistentka kontrovala ozvy bábätka, vraj bola situácia v bazéne, kedy mala maličká vyšší tlak, ale pri opakovaní merania to už bolo ok. Po prasknutí plodovej vody som chcela ísť von z bazéna a pýtalo sa mi ísť na štyri. Medzitým som bola veľmi unavená a aj kontrakcie boli slabšie, preto mi poradili nech si nachvíľu ľahnem a oddýchnem.

Po chvíli sa to zasa rozbehlo a išla som na WC, kde mi tá poloha veľmi pomáhala. Keď som sa vracala z WC, tak už som im hovorila, že cítim hlavičku na článok prsta, a vtedy už prišli všetci ku mne a išlo sa tlačiť. Väčšinu pôrodu som chcela byť sama a bez dotykov, ale pri tlačení som už chcela mať priateľa pri sebe. Všetko prebehlo super a bez vážnych komplikácií, malička sa trochu napila plodovej vody, ale to hneď vykašlala, ja som mala poranenia, ale nebolo to nič hrozné. Maličkú sme mali hneď sebe, vedela sa hneď aj prisať.

Potom mi pomohli ísť do sprchy a postele, vtedy sme malej aj odstrihli pupočník, bolo to asi po 2 hodinách. Som veľmi rada, že všetko dopadlo najlepšie ako mohlo, a ďakujem aj pôrodnej asistentke a dule, že robia pôrody krajšími a umožňujú dopriať ženám takýto pôrod  bez nich by sme si na domáci pôrod určite netrúfli. Telo na telo sme s maličkou boli ešte asi cely týždeň, takže bol to naozaj dlhý bonding.

Ešte sa vyjadrím aj ku kojeniu, ktoré boli prvý týždeň veľmi, ale že veľmi náročné. Mala som kúsok od toho aby som to vzdala. Veľmi ma boleli bradavky, mala som ich miestami krvavé a vždy som si želala, aby malinká dlho spala nech nemusím kojiť. Našťastie som vydržala a už si spolu užívame tie chvíle, ja tomu hovorím, že sú to chvíle, kedy sme spolu len my dve a nikto iný  teraz má už za chvíľu 4 mesiace a ja sa zakaždým na kojenie teším. Zakaždým mi aspoň raz za deň tečú slzy, keď vidím ako zlatučko si drží prsník a aká je spokojná.
Chcem teda ženám odkázať, že hlavne nech vydržia, to bolestivé obdobie nebude trvať večne a raz to prejde, chce to ale veľa síl a nepoddať sa  možno odporučím, aby doma nemali už kúpené umelé mlieko, myslím si, že keby ho my doma máme, tak asi by som to ľahšie vzdala s kojením a v tej chvíli by som radšej zarobila to umelé mlieko. Držím všetkým palce, aby to nevzdali.