Ani neviem kde a ako mam začať. Som plná emócií energie šťastia lásky. Som neskutočne hrdá nielen na seba ale aj na svojho manžela, pretože takú podporu z jeho strany (a myslím to doslova) akú som zažila pri domácom pôrode bolo niečo ohromujúce. Ženské telo je zázrak a čo všetko dokáže pri pôrode je neskutočné. S myšlienkou domáceho pôrodu som sa pohrávala aj pri prvom tehotenstve no popravde som to vo vnútri tak necítila a preto som z toho upustila. Prvorodená dcéra sa narodila vo Vyškove. Pôrod dlhy a náročný bohužiaľ aj zo zásahmi ale celkový dojem perfektný a super zážitok kvôli skvelému personálu.

Druhé tehotenstvo bolo iné. dostala som sa do komunity domarodiek:) v nádhernej skupine na Facebooku boli inšpiratívne príbehy. Predstavovala som si že raz aj ja napíšem a prispejem do skupiny takým inšpiratívnym príbehom. Po preštudovaní a  zváženia si všetkých pre a proti som sa rozhodla pre asistovaný domáci pôrod, pokiaľ bude tehotenstvo prebiehať v poriadku. Keď sme si s mužom povedali, že rodíme doma, tak sme si aj sľúbili, že nikomu nebudeme hovoriť o tomto pláne. A to z rôznych dôvodov, ako sú napríklad prenášanie strachov alebo ovplyvňovanie bojazlivými myšlienkami. Preto to nikto okrem mojej sestry nevedel. 🙂

Vedela som že chcem mať pri sebe pôrodnú babicu a aj dulu. Našla som si nádherné duše. Pôrodnú babicu L. a dulu E. dve skúsené ženy s kopec skúsenosťami s domácimi pôrodmi:) ani chvíľu som nezapochybovala. Pôrodná babica bola láska na prvý pohľad. Pri prvom stretnutí jej hovorím chcem ťa mať pri pôrode, proste mi brnkla na strunu a jej duša súznela s mojou. Nasledovalo pár stretnutí pred pôrodom a potom už len čakanke na samotný deň D. Priznám sa že pred pôrodom som nemala absolútne žiadne pochybnosti. Úplne som si bola istá svojím rozhodnutím a mala som dôveru v seba a vo svoje bábätko. Pôrod mi začal úplne inak ako pri prvej dcére. Nabehli mi nepravidelné kontrakcie okolo 20:00. Manžel mi napustil bazén, uložili sme prvorodenú Lunu spať a už som sa sústredila len na pôrod. O 22:30 prišla babica s dulou.  V bazéne mi bolo prijemne, no tam sa to dosť tlmilo. Babica mi navrhla, aby som vyšla z vody a trošku to rozpohybovala. A tak sa aj stalo. Prechádzanie sa, tancovanie s manželom, striedanie polôh. Celý ten čas vládla nádherná uvoľnená atmosféra. O 2 v noci to už boli celkom intenzívne kontrakcie.

Voda mi praskla asi 20 min pred samotným vytlačením telíčka. Aj keď celé to ponímanie času je akosi hmlisté. Babica ma skontrolovala raz vaginálne a to mi len oznámila, že to ide skvele a všetko dole je uvoľnené. Raz mi skontrolovala doplerom aj ozvy bábätka a to tiež bolo v poriadku. Baby mi ešte pomohli zintenzívniť kontrakcie náparkou, hoci náparka ma ešte viac uvoľnila a môžem prehlásiť, že som zažila bezbolestný pôrod. Pred záverom som mala problém nájsť si tú správnu polohu, lebo som chytala strašné kŕče do bedier. Najlepšie mi bolo v stoji, ale muž ma už nevládal držať a tak nakoniec som si na neho sadla. Tvárou v tvár. V tejto polohe vyšla hlavička a na 2 zatlačenia bola celá von. Najviac ma prekvapil “ohnivý” kruh resp. korunovácia hlavičky. To som pri prvej dcére nezažila lebo som mala epidurál. Na moje veľké prekvapenie to vôbec nebolelo. Len štípalo. Zvláštny pocit 🙂 Babica chytila Medu a podala ju dolom medzi mňa a manžela. A potom to prišlo. Všetky tie emócie. Tá nesmierna hrdosť a vďačnosť k sebe samej. K našim božským telám. Čo všetko naše ženské telá dokážu. Len mu treba dôverovať. Zvládla som to. Ja som to dokázala. Porodila som doma. V plnej ženskej sile, V nádhernom prostredí domova a s milovanými ľuďmi. Pupočník tepal hodinu a následne vyšla placenta, ktorú som si dala spracovať do homeopatik a tinktúr 🙂 poranenie úplne banálne. Nejaké malinké natrhnutie , ale nič čo by bolo treba šiť. Baby ma umyli a zasypali odreninu šicími bylinkami. Tá príroda je neskutočná. Dali mi zelený íl na brucho na sťahovanie maternice a obviazali šatkou. Krásne sa o mňa postarali. Najväčšie ďakujem patrí môjmu telu.

Ďakujem mojim dvom anjelom babici L. a dule E. Ďakujem svojmu manželovi že bol celý čas pri mne a podporil ma v mojom rozhodnutí porodiť naše dieťa doma. Ďakujem svojej prvorodenej dcére Lune, ktorá to všetko prespala a nechala nás sústrediť sa na prácu:) no a v neposlednom rade ďakujem mojej najväčšej učiteľke Mede, že mi umožnila zažiť niečo takéto transformačné magické z čoho budem čerpať energiu a inšpiráciu do konca svojho života. Spomínam si na jeden zvláštny moment počas pôrodu. Ktorý by som mohla opísať ako odpojenie sa od svojho fyzického tela. Ako keď ste v nejakom sne a vidíte sa. Moja duša nachvíľu opustila moje telo a ja som len mlčky z diaľky pozorovala samú seba ako sedím na náparke a manžel ma drží za ruku. Sedím tam ako bohyňa. Nerozumiem tomu, čo sa deje a o malú chvíľu sa znova sa ocitám v mojom tele. Neviem ako dlho trval tento stav. Ale bolo to niečo božské. Ako stretnutie sa s Bohom /univerzom/ so sebou samou.

Pôrod je cesta. Je to maratón, ktorý nevieme ako dlho bude trvať. Je to skok do neznáma. Je mi jasné, že táto cesta nie je pre každú ženu. No možno niektorú budúcu maminku môj príbeh inšpiruje. Sme tak zacyklení vo svojich obavách a strachu, a aj strachu iných, až sme sa odpojili od svojich tiel. Zabudli sme. Zabudli sme na svoju najväčšiu prirodzenosť. Myslím si že každá žena dokáže porodiť svoje dieťa. Ale je veľa premenných, čo ju môže vystrašiť a zneistiť. Myslím si že v dnešnej dobe sme tak odpojení od svojho tela až sme na to zabudli. Ženské telo je jeden veľký zázrak, keď za 9 mesiacov dokáže “vyrobiť” úplne nového človeka. Ženy verme si. Verte si. Pri pôrode sama seba prekvapíš čoho všetkého si schopná. Neprejde jediný deň kedy by som si nespomenula na môj uzdravujúci domáci pôrod. Vždy ma dojme keď si naň spomeniem. Cesta, ktorá zmenila môj pohľad na pôrody. Že na pôrode záleží. Prajem si, aby každá žena mohla zažiť to čo ja. Či už sa rozhodne rodiť doma alebo v pôrodnici. Aby mala pri sebe ľudí, ktorí ju podporia, aby sa cítila bezpečne a pristupovali k nej s rešpektom.  A hlavne aby sa na pôrod pripravila a mohla ho mať vo svojej réžii.